Základy prvej pomoci v boji

10.05.2010 19:11

Vo všeobecnosti ľudia trpia utkvelou predstavou, podľa ktorej sa vojaci vo vojne venujú výhradne boju. V zásade je pravdou, že bojová činnosť tvorí jadro náplne práce vojaka. Rovnako je každému jasné, že vojaci zomierajú. Čo si ale už ľudia často neuvedomujú je fakt, že vojaci sa nedelia len na živých a mŕtvych. Práve v boji sa možno stretnúť s nespočetným množstvom rôznych zranení, s ktorými si vojaci musia vedieť rady.

Obzvlášť markantným sa tento problém stáva pri operáciách malých jednotiek, keď vážne zranenie čo i len jedného muža môže úplne vyradiť z boja celú jednotku.

Príklad: 4 členný tým SEAL ide na misiu na nepriateľské územie. Jeden z mužov si pri páde zraní hlavu či chrbticu a zlomí nohu. Môže byť aj v bezvedomí. Kvôli charakteru zranenia je nutné ho niesť na nosidlách, aj to čo najjemnejšie. Ostáva posledný člen jednotky ktorý môže akurát čiastočne zabezpečovať ochranu pri ústupe.

V ideálnom prípade aspoň jeden muž z družstva je vycvičený zdravotník. Samozrejme ide o výborný základ, no zďaleka nedostačujúci v praxi. Hneď prvým rizikom je zranenie samotného zdravotníka. Navyše sa nemožno spoliehať vždy spoliehať na jediného muža. Napr. jednotka Zelených baretov o sile dvanástich mužov sa môže dostať do situácie keď potrebujú pomoc traja - štyria (nedaj bože aj viacerí) členovia jednotky. Ďalším dôvodom z nekonečnej rady je prípad, keď sa k zranenému proste nemôže dostať zdravotník. Práve z týchto dôvodov je životne dôležité, aby každý vojak dokázal poskytnúť prinajmenšom prvú pomoc spolubojovníkovi, či sebe samému. No a ako to už býva zvykom, vo svete špeciálnych síl to platí dvojnásobne.

Vždy keď ide o život, je dôležitý výcvik. Tak ako všetko ostatné, čo sa vojak naučí, aj prvú pomoc si musí v prvom rade nacvičiť. Nespoliehajte sa na to, že desiatky hodín prednášok sú všetko čo potrebujete na zvládnutie prvej pomoci, tobôž v boji, keď okolo vás všetko vybuchuje, ľudia po vás strieľajú a na rukách máte krv človeka kričiaceho od bolesti v smrteľnej agónii. Navyše nerátajte s tým že človek postrelený do nohy bude bez pohnutia ležať ako figurína. Na jeho udržanie možno budete potrebovať aj dvoch ďalších ľudí. Príkladom zo života je napr. záchrana topiaceho. Stačí si pozrieť pár trocha kvalitnejších filmov na to aby ste si všimli, čo s človekom spraví strach zo smrti. Takže cvičiť.

A teraz sa dostávame k prvému a najzákladnejšiemu pravidlu prvej pomoci v boji: nikdy, ale naozaj nikdy sa nenechajte vy sám zraniť. Nech to znie hocijako hnusne, taká je realita. Iste, vo filmoch vidíme ako vojak po ktorom strieľajú desiatky ľudí z bezprostrednej blízkosti neohrozene nesie svojho kamaráta do bezpečia. Pravda je ale taká, že v boji po vás nikto nebude strieľať slepými patrónmi, a odvaha pri záchrane musí byť spojená s dôvtipom premyslenej akcie. Inak jediným výsledkom bude to, že sa pridáte na listinu zranených, v horšom prípade mŕtvych, a tak už svojim spolubojovníkom veľa platný nebudete. Preto pamätajte, ak naozaj chcete niekoho zachrániť, treba najprv myslieť, potom jednať.

Pri odnášaní zranených majte na pamäti, že nepriateľ možno ešte stále čaká na svoju príležitosť uštedriť vám ďalšiu ranu. Typickým prípadom sú útoku napr. v Iraku, keď niekde na tržnici plnej ľudí niekto odpáli bombu, a v zmätku tam rozloží niekoľko ďalších výbušnín, ktoré odpáli po príchode zdravotníkov. Tak nielenže zabije ďalších ľudí, ale smrťou doktorov obmedzí schopnosť úradov zabezpečiť zdravotnú starostlivosť. Úplne rovnako to funguje aj v boji. A osobne si myslím, že je hlúposť aby zdravotník behal po bojisku s červeným krížom, či aby každé miesto kde sú zranení bolo takto označené. Iste, úmysel je dobrý, chrániť ranených. A ja som sa, chráňme ranených. Chráňme ich tým, že ich skryjeme pred nepriateľom. Nemožno dať nepriateľovi vedieť kde sú. Obzvlášť to platí v boji proti rôznym skupinám ktoré nemajú absolútne žiadne morálne zásady, a ktoré ak sa dostanú do správ kvôli tomu, že vyhodili do vzduchu poľnú nemocnicu budú akurát na seba o to viac hrdí.

Dostávame sa k ďalšiemu kritickému bodu ktorý musí pochopiť každý skôr ako sa pustí do boja. Treba si uvedomiť, že nie v každej situácii je možné sa (aspoň okamžite) postarať náležite o zranených. Aj keď to pre niekoho môže vypadať banálne, ide o vážny psychologický zlom ktorým musí každý prejsť, a nielen si povedať: „Však dobre, občas to inak nejde...“. Pri útoku mnohokrát práve rýchlym a zdrvujúcim postupom zachránite mnohým svojím vojakom život, nakoľko nepriateľ príde o možnosť akcie. Strieľajú po vás, máte zranených a chcete im pomôcť? Zabite nepriateľa. Jedine tak ranenému skutočne pomôžete. Ak sa okolo jedného zraneného bude obšmietať polka družstva a nikto nebude bojovať, výsledkom budú akurát ďalšie straty, a navyše prehra v boji. A to isté platí aj pri obrane. Ak sa vám darí udržiavať nepriateľov v určitej vzdialenosti je to v poriadku. Aj keď máte ešte chvíľu času pred tým, ako sa váš nepriateľ dostane do kritickej vzdialenosti, a zranenie je vážne, ešte je šanca venovať sa zranenému. No laicky by bolo možné povedať, že ako náhle sa nepriateľ priblíži zhruba na vzdialenosť z ktorej je schopný hodiť granátom, je najvyšší čas chopiť sa zbrane a dať sa do boja. Ide o veľmi jednoduchý fakt ktorý nikto nemôže vyvrátiť, no i tak sa ťažko počúva: niekedy musíte nechať niekoho zomrieť, aby prežili aspoň niektorí. Viac k tomu proste niet čo dodať.

Spomeniem ešte nutnosť udržiavať zraneného v čo najlepšom psychickom stave. Len ťažko sa pracuje s človekom ktorý sa bojí smrti, zvlášť keď cíti bolesti. Dodávajte mu nádej. Snažte sa biť kľudný, prihovárajte sa mu pevným a vyrovnaným hlasom v ktorom môže nájsť oporu. Hovorte mu čo s ním robíte, aby vedel že sa oňho niekto stará a že veci sa hýbu k lepšiemu. Zraneného to ukľudní a bude sa s ním lepšie pracovať.

Dôležitým poznatkom je rozoznať povahu a závažnosť poranenia. Predstavte si situáciu v ktorej niekoho postrelili do nohy. Poviete si: „Hm, dostal to do nohy.“. To ale zďaleka nestačí. Je to len šuchnutie? Dokáže sám chodiť? Má prerazenú kosť? Prestrelilo mu to tepnu? Hrozí mu vykrvácanie? Alebo šok? Toto je potrebné behom niekoľkých okamihov rozanalyzovať a rozhodnúť sa ako budete postupovať. Netreba ale prepadať panike. Pravda je taká, že mnohé zranenie vypadajú omnoho horšie ako vypadajú (no nemožno zabúdať aj na opačné prípady, hlavne ak ide o vnútorné poranenie ktorého príznaky nebadať). Ak je jeden zranený zabezpečený, nemá zmysel aby sa okolo neho zdravotník obšmietal. Treba sa postarať o ďalších zranených, príp. sa venovať boju. Taktiež sa treba vedieť rozhodnúť, komu v prípade viacerých zranených venovať pozornosť ako prvému. Alebo či minúť zásoby z lekárničiek na niekoho, kto má len malú šancu na prežitie aj v prípade, že lieky potrebujú štyria ďalší ľahšie zranení. To sú dilemy zdravotníka. Pomôcť sa dá vyberať podľa závažnosti zranenia. Tie teraz rozdelíme do štyroch skupín od najdôležitejších smerom dole.

 

Dýchacie cesty

Upchanie dýchacích ciest je jedným z najčastejších a zároveň najnebezpečnejších problémov s ktorými sa možno stretnúť. Môžu byť upchané krvou alebo zvratkami, blatom, zubmi či hocičím iným. V lepšom prípade ich upchatie ihneď rozoznáte, napr. keď má dotyčný hlavu ponorenú do blata či vody, no nemožno sa na to spoliehať, sú i opačné prípady. Treba skontrolovať dych zraneného, čo nie je moc namáhavý, bublavý, piskľavý. Skontrolujte či nemá príliš zblednutú tvár (alebo aj zmodralú). Hlavne jednajte rýchle a rozvážne, stačí niekoľko minút počas ktorých je mozog bez kyslíka, a už niet pomoci.

Je teda dôležité vyčistiť dýchacie cesty od všetkých zábran. Skontrolujte ústa a hrdlo. Zvratky, blato, krv všetko musíte vyčistiť, nech sa to zdá na prvý pohľad akokoľvek hnusné. Dobrou pomôckou je otváranie dýchacích ciest tlakom na čeľusť: priložte prvé tri prsty každej ruky po stranách brady za spodnú čeľusť a (hlavne s citom) vysunutím čeľuste dopredu roztiahnite zranenému zátylok.

Teraz je dôležité zranenému dostať do pokojovej polohy (známej aj ako “trištvrte ležiaca“).

Kľaknite si z boku k zranenému.

Ľavú ruku strčte pod telu, druhú položte cez prsia.

Pravú nohu mu preložte cez členok.

Jednou rukou mu podoprite hlavu, na boku ho uchopte za oblečenie a nakloňte ho na brucho.

Hornú nohu ohnite a stehno vysuňte dopredu (aj hornú ruku natiahnite dopredu, zabránite tak tomu, aby sa úplne prevalil na brucho).

Účelom tejto polohy je dostať zraneného do pozície, v ktorej mu už nič nehrozí. Mnoho zranených v bezvedomí sa už totiž udusilo zvratkami.

 

Dýchanie

Že má zranený čisté dýchacie cesty neznamená automaticky že bude dýchať. Ak sa tak nedeje musíte mu “naštartovať“ pľúca. Na to sa používa svetoznáma technika známa ako “bozk života“ alebo “dýchanie z úst do úst“. Výdychová resuscitácia, ako by povedal lekár, sa nemôže cvičiť na skutočnej osobe. To je prvý zásadný fakt ktorý si treba uvedomiť. Možno ju praktizovať na ľuďoch ktorí naozaj nedýchajú. Takže skôr ako sa pustíte do práce spravte nasledovné:

Skontrolujte, či je zranený naozaj v bezvedomí (oživovanie spiaceho človeka by bola dosť nepríjemná skúsenosť).

Skontrolujte, či sa pohybuje hrudník (či už to vidno, počuť alebo cítiť).

Skontrolujte, či zranený vydychuje.

Ak ste tak spravili, a môžete spoľahlivo prehlásiť, že dotyčný nedýcha môžete sa pustiť do práce:

Najprv skontrolujte tep. Ak sa totiž zastavilo srdce, musíte sa pustiť aj do masáže srdca o ktorej bude reč za chvíľu.

Položte zraneného na chrbát. Podľa postupu uvedeného vyššie mu skontrolujte a v prípade potreby vyčistite dýchacie cesty. Ak má zranený tesné oblečenie, uvoľnite ho.

Zakloňte hlavu zraneného dozadu a stiskom mu uzavrite nos.

Zhlboka sa nadýchnite a prudko vydýchnite zranenému vzduch do úst, dosť silne na to, aby ste videli ako sa mu zdvíha hruď. Odtiahnite ústa a nechajte hrudník klesnúť. Opakujte cca každých šesť sekúnd až kým dotyčný nezačne dýchať sám. Potom ho položte do pokojovej polohy. Ak nie je možné napr. kvôli zraneniu vdychovať zranenému priamo do úst, rovnakou technikou sa pokúste dýchať priamo do nosa.

 

Srdečná kompresia

Alebo ako už bolo spomenuté, masáž srdca. Opäť hneď na začiatok spomeniem, že ju nemožno cvičiť na skutočnom človekovi. Taktiež ju nemožno praktizovať na nikom, komu ešte aspoň slabo bije srdce.

Ako zistiť či srdce bije? Kontrolou pulzu. Osvedčený spôsob je kontrola tzv. karotického pulzu na krku (pre znalcov anatómie: vedľa priedušnice nad Adamovým jablkom na pravej strane zraneného). Slabý pulz je dosť ťažké zistiť na zápästí. V spojení s výdychovou resuscitáciou je tento zákrok známi ako KPR (kardiopulmonálna resuscitácia). Teraz vám priblížim zhruba jej priebeh, treba len podotknúť rôzne verzie pomeru úderov a vdýchnutí. Dole uvediem len jednu, asi najznámejšiu verziu, no pred nedávnom som mal možnosť vyskúšať si na figuríne novú verziu, podľa ktorej tridsať rýchlo za sebou idúcich úderov má byť vystriedaných dvoma silnými výdychmi. Bol som skeptik, no využil som možnosť si to vyskúšať, a podarilo sa mi figurínu “oživiť“, tak ako mnohým ďalším. Zatiaľ to bola ale jediná príležitosť kde som sa s týmto pomerom stretol, a nepočul som o žiadnom jej úspechu v praxi.

Uložte zraneného do rovnakej polohy ako pri výdychovej resuscitácii.

Dvakrát vdýchnite, ako bolo hore uvedené.

Skontrolujte pulz na karotickej tepne.

Nájdite spodný koniec hrudnej kosti.

Priložte k nemu dlaň jednej ruky, druhú na horný koniec a váhou svojho tela stlačte (opäť je ale potrebná istá dávka citu). Uvoľnite ruky aby sa hruď zdvihla.

Upakujte raz sa sekundu, pätnásťkrát.

Dvakrát naplňte pľúca zraneného.

Opakujte stále dokola. Keď začne srdce biť, prestaňte so srdcovou kompresiu a pokračujte s výdychovou resuscitáciou kým zranený nezačne dýchať bez pomoci.

Ak ste viacerí, pracujte v dvojici. Jeden nech sa venuje masáži srdca, druhý dýchaniu z úst do úst.

 

Obeh

Ďalšou časťou príčinou smrti je vykrvácanie. Preto je dôležité dbať na udržiavanie krvného obehu. Postup je nasledovný:

Zraneného dostaňte do pokojovej polohy, podľa možností zranenou časťou nad srdce aby ste zbrzdili krvácanie. Avšak skôr než niečím pohnete s chladnou hlavou sa zamyslite, či zranenie nezhoršíte. Napr. snažte sa nehýbať s niekým kto ma zranenú chrbticu.

Priložte na ranu obväz a pritlačte. Nesnažte sa pri otvorených zlomeninách vtláčať kosti naspäť. Alebo vyťahovať cudzie predmety. Nezdvíhajte obväz aby ste skontrolovali zranenie, len ho tým zhoršíte. Ak obväz presakuje, prikladajte ďalšie, nevymieňajte ich.

Prítok krvi možno obmedziť v istých bodoch, čím pritlačíte tepnu o kosť.

Tlakový bod hornej končatiny: nachádza sa na vnútornej strane ramena (vnútorná strana - strana ktorá je pri trupe) v strede medzi lakťom a podpazuším a nachádza sa v priehlbine ramena medzi tricepsovým a bicepsovým svalom.

Technika: brušká vystretých prstov položíme cez tlakový bod, palec položíme na vonkajšiu stranu ramena a silno stlačíme tlakový bod, prsty sú stále vystreté. Pri stláčaní tlakového bodu druhou rukou tlačíme na ranu.

Tlakový bod dolnej končatiny: tlakový bod dolnej končatiny sa nenachádza na dolnej končatine. Tlakový bod dolnej končatiny sa nachádza na prednej strane trupu, kde cez panvovú kosť prechádza stehnová tepna.

Technika: dlaňou ruky silno zatlačíme tlakový bod (ruku máme vystretú, nakoľko do tlakového bodu na dolnej končatiny sa treba oprieť váhou nášho teľa - tak ako pri nepriamej masáži srdca, nakoľko je potrebná pomerne veľká sila stlačenia tlakového bodu). Druhou rukou stláčame ranu.

Balíček poľného obväzu zväčša obsahuje veľkú podušku z gázy s pripojeným obväzom. Je dosť dôležité, aby tento obväz, a vôbec celú lekárničku, mal každý na tom istom mieste. Vďaka tomu ten kto vás bude ošetrovať nebude musieť strácať drahocenný čas prehľad vašej výstroje a bude môcť konať intuitímne (platí pravidlo, že sa používa pri ošetrovaní lekárnička zraneného, lebo ošetrujúci svoju ešte možno bude potrebovať pre seba samého).. ak nemáte obväz, použite hocijakú čo najčistejšiu látku. Je to lepšie ako vykrvácať. Bavlna je ideálna, lebo saje. Známymi improvizáciami sú vreckovky či natrhané košele. Navyše strelné rany sú vždy plné špiny, lebo sa do nich dostane látka ktorými prechádzali, a vzniká tzv. dočasná dutina do ktorej sa dostáva sajrajt od výmyslu sveta.

 

Zneschopnenie

Ide o rôzne typy zranení pri ktorých nemusí byť zranený v nutnom ohrození života. Spravidla ale spôsobujú, že zranení sa o seba nie je schopný sám postarať.

 

Zlomeniny

 

1) Otvorená
Je porušená pokožka aj kosť. Spravidla kosť prenikne cez pokožku, ale nakoľko hovoríme o boji, musíme brať v úvahu aj prípady, v ktorých guľka prenikne pokožkou a kosť roztriešti až pod ňou.

 

2) Zavretá
Pokožka nie je porušená, no kosť pod ňou je zlomená. Prípad omnoho známejší zo života. Na mieste vzniká opuch. Niekedy vypadá ako výron, no je bezpečnejšie zachádzať s takýmto javom ako so zlomeninou.

Zlomeninu je dôležité podľa možností nechať v pokoji. Zabránite tak aby sa jej úlomky dostali tam kde nemajú, a spôsobia ďalšie komplikácia a bolesť. Zranenú končatinu znehybnite:

Odstráňte prstene, hodinky alebo hocičo iné čo by končatinu škrtilo.

Ak môžete použite dlahu. Nesnažte sa vrátiť končatinu do “normálnej polohy“. Ak nemôžete použiť dlahu na zlomenú nohu, zviažte ju s druhou nohou a dajte medzi ne niečo mäkké. Zraneného chyťte pod rameno a priamo ho ťahajte za sebou. Neprevaľujte ho ani s ním nehýbte do strán.

Znehybnite kĺby nad a pod zlomeninou.

Dlahy pripevnite nad a pod zlomeninou, no len natoľko aby neobmedzovali krvný obeh.

 

Popáleniny

Popáleniny sú typické veľkou bolesťou ktorú spôsobujú. Aj popálenie na malej ploche môže spôsobiť bolesti omnoho väčšie než smrteľné zranenie. A práve pri nich je dôležité pamätať na to, čo sme si povedali hore: dbajte na to, aby ste sa obeťou popálením nestali vy sami. Ak popálený človek leží v mláke do ktorej je padnuté elektrické vedenie z ktorého sršia iskry tak sa k nemu nežeňte, lebo vás kopne takých 25 000 voltov. Pri popálených ľuďoch môže byť prvoradé uhasenie ohňa, alebo odhodenie elektrického kábla niečím nevodivým.

Pri popáleninách sa môžete stretnúť s označovaním prvého, druhého a tretieho stupňa. Avšak efektívna je aj klasifikácia podľa toho, či ide o popáleniny povrchové (citlivé, červené) alebo hlboké (opuchnuté, pokožka silne červená, v extrémnych prípadoch kalne biela až zuhoľnatená). V druhom prípade môže byť pokožka natoľko spálená, že obeť ani necíti bolesť kvôli poškodeným nervovým zakončeniam. Postup pri ošetrovaní popálenín je nasledovný:

Najprv uhaste oheň a dymiace oblečenie, napr. udusením.

Ochlaďte postihnuté miesto. Keď nemáte vodu, môžete použiť nejakú inú neškodnú tekutinu, ako mlieko či pivo, ale nikdy nie olej či maslo. Cieľom je totiž zastaviť tzv. variaci efekt ktorý ďalej pácha škody aj keď zdroj popálenia bol odstránený. Použitím nejakých olejov či mastí popáleninu uzavriete a predĺžite variaci efekt.

Popáleninu prikryte čistým a v rámci možností sterilným obväzom. Ak sa uniforma priškvarí o telo, nestrhávajte ju.

V prípade potreby podávajte morfium.

Silne popálenú končatinu znehybnite ako pri zlomenine.

V mnohých prípadoch popáleniny spôsobujú pľuzgére ktoré ale nevyžadujú mimoriadnu pozornosť ani starostlivosť. Zraneného dehydratujú, takže mu dávajte často napiť. Známym peklom v boji je použitie bieleho fosforu. Ak spôsobí popáleninu fosfor, prikryte ranu vlhkým obväzom a udržujte ho vlhký. Nesnažte sa sami fosfor odstraňovať.

 

Šok

Tento výraz je veľmi obľúbený medzi rôznymi moderátormi správ ktorí hovoria o tom, ako sa niekto po nehode spamätával zo šoku. Zväčša majú ale na mysli psychologický šok, a nie šok z medicínskeho hľadiska. V skutočnosti je totiž šok spôsobom ako telo reaguje na nepriaznivé vplyvy, ako napr. strata veľkého množstva telesných tekutín či silné popáleniny. Vyznačuje sa nasledujúcimi príznakmi:

Studená, vlhká a lepkavá pokožka

Bledý ustrašený výraz

Rýchly ale slabý tep

Plytký rýchly dych

Zranený omdlieva, cíti sa slabý, ma závraty, príp. rozmazané videnie

Zranený môže byť v bezvedomí

Pri ošetrovaní postupujeme nasledovne:

Zraneného položte a presvedčte sa, že dýcha.

Ošetrite prípadné vonkajšie krvácania.

Ak nemá zranené nohy, vyvýšte mu ich nad hlavu.

Podoprite a znehybnite všetky zranené údy.

Udržujte zraneného v teple, no neprehrievajte.

Ak je smädný navlhčite mu pery, no nedávajte mu nič piť.

Ak je v bezvedomí dajte ho do pokojovej polohy.

 

Vysávanie rán hrudníka

Ak sa dostanete do takejto situácie, de facto ste prehrali prestrelku. Znamená to totiž, že guľka, črepina granátu alebo hocičo iné preniklo hruďou do pľúc. Vznikne otvor ktorým preniká do pľúc vzduch. Dýchanie je čím ďalej náročnejšie až kým pľúca neskolabujú a ranený zomiera. Môže sa to zdať neuveriteľné, no nie vždy sa podarí takéto zranenie odhaliť, zvlášť ak je vojak, a to je dnes v “moderných armádach“ v móde, ovešaný desiatkami kíl výstroje. Preto treba sledovať nasledujúce príznaky:

Pri nádychu počuť sací zvuk.

Zranený ťažko dýcha, dych je plytký.

Ak nájdete ranu, tekutina zmiešaná s krvou buble okolo nej.

Vykašliavanie krvi.

 

Okolie úst a pier je namodralé.

V takýchto situáciách je vojak bez špeciálnej výbavy a výcviku takmer bezradný, no život môže ešte zachrániť nasledovný postup:

Uvoľnite dýchacie cesty zraneného.

Snažte sa “uzavrieť“ dieru, napr. poľným obväzom ktorý je schopný kryť viac než len samotnú ranu. Potom ho upevnite širokou bandážou.

Ak je zranený v bezvedomí, uložte ho do pokojovej polohy.

 

Poranenia brucha

Človek, ktorého postrelia do brucha alebo mu doň prenikne črepina má vážny problém. Vie to každý vojak, vedeli to vojaci počas oboch svetových vojen, a vedeli to aj vojaci dávno pred tým. Kto čaká že dostane “guľku za milión“ a pôjde domov rozhodne netúži po guľke do brucha, nakoľko tá by ho poslala leda tak na večnosť. Ide rozhodne o jedno z najnebezpečnejších zranení aké vás môže stretnúť.

Za brucho považujeme tú časť trupu, ktorá sa nachádza medzi panvou a hrudným košom. Pri bolestiach o nej hovoríme ako o žalúdku. No okrem neho tam je pečeň, črevá a kopa ďalších orgánov. Teraz si predstavte, že dostanete ranu ako od koňa, tieto orgány sa vám potrhajú, prekrútia a začne z nich vytekať všetko možné. Presne toto sa vám stane, ak vás sem postrelia. Lekárnička vám nebude veľa platná ak zranenému budú trčať črevá. Sepsa (teda otrava krvi) dokáže veľmi rýchle zabiť každého kto aj prežil samotné zranenie.

Prvou chybou pri takomto zranení by bola snaha “napratať“ orgány späť na svoje miesto. Nezabudnite, že nevidíte v akom stave je vnútro brušnej dutiny. Môžete tak spôsobiť ďalšie zranenie, aj keď samotné zranenie nevypadá až tak nebezpečne. Tieto zranenia sú mnohokrát omnoho horšie než vypadajú. V prvom rade treba na zranené miesta priložiť poľný obväz a zachrániť čo najviac krvi. Ďalej treba dbať o to, aby zranení nebral nič do úst, vodu ani jedlo. Jeho zranenie by to pravdepodobne len zhoršilo.

Ak je to možné, zraneného uložte do polohy “W“, teda kolená roztiahnuť (tým uvoľníte tlak na brušnú dutinu) a vztýčte ramená a hlavu. Ďalšou možnosťou je položiť raneného na bok s pokrčenými kolenami. Avšak nič z tohto život pravdepodobne nezachráni. Zraneného treba dostať do nemocnice tak rýchlo ako to je možné.

 

Prevoz zranených

Treba rátať s tým, že zranený môže byť v bezvedomí, alebo z nejakého iného dôvodu imobilný. Tak bude odkázaný na prevoz ostatnými členmi. Tu je opäť veľmi nápomocný tvrdý výcvik, vďaka ktorému nebudete pod paľbou musieť lamentovať nad tým, ako zraneného previezť tam kam treba, a pritom prežiť.

Ak otvoríte väčšinu príručiek pojednávajúcich o tejto technike ako prvý uvidíte starý známi hasičský zverák. Ide samozrejme o dosť nepohodlnú techniku pre zraneného. Rovnako známe je aj nosenie na zraneného na chrbte, možné spravidla v prípadoch keď je zranený pri vedomí. Nakoľko sa pohybujeme na bojisku, musíme si ihneď uvedomiť, aký veľký a lákavý cieľ z vás tieto techniky robia, čo je v kontraste s prvým pravidlom prvej pomoci na bojisku, a síce nenechať zraniť sa aj samotného záchranára. Využitie dvoch mužov ktorý si spoja ruky do štvorca a zranený si na ne sadne je snáď ešte nepraktickejšie, nakoľko hovoríme o ešte väčšom cieli, pohyb je komplikovanejší, a miesto jedného potrebujete hneď dvoch záchranárov čo vás opäť oslabí.

Ak niekoho presúvate uprostred paľby, pokúste sa ho niesť ako múmiu. To znamená ruky mu prekrížte na hrudi a ťahajte za sebou. Ďalšia technika by pre niekoho mohla pripadať prinajmenšom divná, no pri nácviku si pri nej užijete kopu zábavy a je účinná. Ide o techniku ťahania za krk. Zranenému zviažte ruky a položte ho na chrbát. Potom si nad ním rozkročmo kľaknite. Jeho zápästia si dajte okolo krku a pomaly (inak to asi ani nepôjde...) sa plazte vpred. Pre niekoho by to mohol byť dobrý spôsob ako naviazať nové priateľstvo, no nejde o techniku nijak populárnu. Ak si to môžete dovoliť, zraneného držte alebo podopierajte jednou rukou, čo vám umožní držať v druhej ruke zbraň a brániť sa. No a samozrejme najideálnejší prípad je ten, v ktorom si môžete dovoliť použitie techniky na odvoz zraneného.