Prežitie rodiny v extrémnych podmienkach
Tento článok chcem venovať všetkým zodpovedným survivalistom, ktorí už vychovávajú svoje deti ...
Oblasť dnešného survival čiže metód prežitie sa už zďaleka netýka len špeciálnych vojenských jednotiek alebo horolezeckých expedícií. Aj v dnešnom pretechnizovanom svete môžu nastať nečakané situácie, kedy budú drsným prírodným podmienkam vystavené aj osoby z radov úplne bežných civilistov bez zodpovedajúceho výcviku.
Možnosť vzniku podobných nebezpečenstva si uvedomujú aj mnohé súkromné firmy a koncerny, preto pre svojich zamestnancov organizujú občasná školenia, kde je zoznamujú aspoň sa základy prežitia v prírode. Zodpovedný zamestnávateľ si uvedomuje, že nie je ekonomicky výhodné, aby prišiel o svojho odborného zamestnanca pri jeho dovolenke alebo nečakanej nehode pri služobnej ceste. Firemné bezpečnostné odporúčania pre predchádzanie kriminalite sú už takmer v každom podniku samozrejmosťou a v poslednej dobe prichádzajú na rad aj základy metód prežitie v nečakaných situáciách.
Pred pár rokmi si jedna z nemeckých firiem objednala u výcvikového centra vypracovanie štúdie o metóde zachová života rodiny v situácii, ktorá je nútená prečkať niekoľko hodín alebo dní v zimnom lese Bolo požadované vyvinutie jednoduché metodiky a vytvorenie súpisu potrebného vybavenia, potrebného na zabezpečenie niekoľkokilometrového pešieho presunu a následného zaopatrenie dvoch detí jedným dospelým pri následnom zabivakování v zalesnenej krajine pokrytj snehom. Toto zadanie inšpiroval tragický prípad, keď jeden z riadiacich firemných pracovníkov prišiel o svojich dvoch potomkov pri nečakanom bivaku. Hoci boli pomerne dobre vybavení a on i jeho žena prečkali noc bez väčších následkov, deti žiaľ zomreli na podchladenie.
Na základe zadania mali vytipovať a pokusom overiť jednoduché postupy a potrebné vybavenie pre efektívne prežitie. Základnou podmienkou bolo zabezpečenie prežitia dvoch detí s jedným až dvoma dospelými s dôrazom na absenciu akýchkoľvek doterajších skúseností s dlhším pobytom v zimnej prírode Predpokladala sa naprostá pasivita potomkov s možným prechodom až k psychickému šoku z vzniknutej situácie.
(Pre tých z vás, čo svoje deti vediete k táboreniu, to môže byť úsmevná predstava. Dobre viete, že stačí vziať pre deti kvalitný spacák, v lese postaviť na suchom mieste jednoduchý prístrešok a nie je čo riešiť. Sám poznám tiež niekoľko detí svojich kolegov, ktoré sú schopné spokojne zaspať pod širákom aj pri mínus desiatich stupňoch. Lenže podobný prístup sa nedá použiť u väčšiny mestských detí, rozmaznaných svojimi bohatými rodičmi. Utrhnete takého desaťročného chlapca od počítača, nechajte ho pochodovať päť kilometrov zimným lesom, potom ho uložte k spánku v iglu. Pokojne mu oblečte značkové termoprádlo a uložte do horolezeckého pérového vreca. Napriek tomu takmer zaručujem, že za pár hodín bude po ňom.)
K úspešnému plánovanie a vykonávanie pokusov sa využívali najmä skúsenosti záchranárov a praktická pomoc detskej lekárky, starajúcej sa o zúčastnené deti. Najväčší problém znamenalo vyriešenie zvláštnosti detskej termoregulácie, ktorá je oproti dospelému človeku oveľa citlivejšie a viac rozkolísaná. Pri určitom stupni podchladenia už dieťa väčšinou nie je schopné spätne ohriať svoje telo teplom z vnútornej látkovej výmeny a to ani za situácie, keď je mu zabezpečený dostatok izolačných materiálov (teplý odev, spacák, atď ..). Postupovalo sa teda prakticky vylučovacou metódou, kedy sa hodnotili jednotlivé varianty.
1) Izolačné materiály
Najmä teplý odev pre deti je absolútne nutný. Okrem tepelnoizolačných vlastností by mal spĺňať aj ochranu pred vetrom a aspoň čiastočne chrániť aj pred vlhkosťou. Ďalšie zvyšovanie objemu izolačných materiálov pre ochranu detí je už problematické. Horná hranica je limitovaná najmä praktickou schopnosťou sprievodného dospelého uniesť len určité množstvo vybavenia. Okrem vlastného odevu, potrebné zásoby jedla a potrebného kempingového vybavenia zostáva už len malý váhový a objemový limit pre to, čo možno ešte uniesť. Ešte akceptovateľným maximom môžu byť spacie vaky a karimatky pre deti. S nejakým ďalším oblečením, alebo suchú zálohou na výmenu počítať nemožno. Ďalšie vybavenie už jednoducho nejde fyzicky prepraviť, ak nie je sprievodný dospelý špeciálne trénovaná a fyzicky zdatná osoba. Okrem toho sa nemožno na izolačné materiály vôbec spoľahnúť, pri zvládaní ťažších stavov hypotermie (podchladenie) a z dôvodu opísanej funkcie detskej termoregulácie. Hypotermia môže nastúpiť veľmi nenápadne a jej rozvoj urýchľuje aj vyčerpanosť z pešieho presunu spolu so zlým psychickým stavom.
2) Vhodný úkryt
V zime totálne nutný!! Chráni najmä pred vetrom a vlhkosťou v podobe padajúceho snehu. Na stan sa nemožno spoliehať, pretože ho z ostatným vybavením jedna osoba jednoducho neunesie. To nie je žiadna tragédia, pretože praktický čas potrebný na stavbu improvizovaného úkrytu pre troch ľudí, trvá s využitím prírodného materiálu a snehu len niečo okolo jednej hodiny. Nemožno opomenúť ani obrovský vplyv existencie prístrešku na detskú psychiku. Deti v ňom získajú aspoň rámcový pocit bezpečia a ochrany, umocnený navyše poznaním, že ho dospelý stvoril vlastnými rukami. To v nich posilňuje dôveru v jeho schopnosti a pozitívny pocit, že všetko dobre dopadne. Na druhú stranu nemožno význam prístrešku príliš preceňovať. Aj tak komfortný príbytok, ako je veľké iglu, neposkytuje príliš pohostinnosti a tepelnej ochrany. Informácie niektorých príručiek na prežitie o tom, že v iglu je teplo považujem za veľa zavádzajúce. Je pravda, že ak je vonku mínus tridsať, dá sa vnútri iglu s tromi ľuďmi dosiahnuť teplota okolo troch stupňov nad nulou, čo je síce obrovský úspech, ale rozmaznané deti to pred smrťou podchladením neochráni. Podľa tvrdenia detskej lekárky (a mnoho rodičov to iste potvrdí) stačí niektorým "panelákovým" deťom k ťažkej forme prechladnutiu i spánok v miestnosti s teplotou okolo osemnásť stupňov nad nulou!!!!
Základným problémom teda zostalo dodanie tepelnej energie detskému telu z vonku. Jedine to je cesta, ako odvrátiť nastupujúcu smrtiacu hypotermiu detského organizmu. Hľadala sa teda možnosť ako dieťaťu dodávať bezpečným a prakticky uskutočniteľným spôsobom potrebné množstvo tepla. Tu sú možné možnosti, ako preverovali s ohľadom na praktickú využiteľnosť:
1) Oheň
Oheň je jedna zo základných a najjednoduchších všeobecných alternatív, ako získať vonkajšie teplo. V špecifickej situácii však využitie obmedzovalo niekoľko základných problémov. Pre odovzdanie dostatočného tepla okolo sediacim osobám by musel byť udržiavaný pomerne veľký oheň po celú noc (je nutné kalkulovať s mrazom okolo desiatich až pätnástich stupňov pod nulou). Kto má praktické skúsenosti, tak vie, že to vyžaduje obrovské množstvo paliva. Opatriť dostatočný prísun v zasneženom lese nie je vôbec jednoduché. Sprievodná dospelá osoba by musela palivo pripravovať prakticky nepretržite, čo by znamenalo pozvoľný nástup vyčerpania a znemožnenie vlastného odpočinku. Navyše je obrovské riziko ponechať spiace a vyčerpané deti v tesnej blízkosti otvoreného ohňa, čo je pre efektívne ohrievanie potrebné. Reálne riziko popálenia či dokonca vzplanutia odevu je príliš vysoké, čo absolútne vylučuje túto metódu pre náš účel.
Samozrejme existujú aj bezpečnejšie typy dlhodobých ohňov, bez veľkých plameňov a odlietajúcich iskier, kde je teplo vyžarované sálaním dvoch rozpálených polovíc hrubého kmeňa, atď.. Príprava takéhoto ohňa je predsa len dosť náročná na zručnosť, vybavenie a čas. Všetky tieto potrebnosti však budú pre "Rozmaznancov" v kríze skôr nedostatkové.
2) Vlastné telesné teplo
Zahriatie podchladenej osoby s pomocou vlastného tepla je krajné, ale využiteľné riešenia pre krízové situácie. V praxi sa vykonáva tak, že sa podchladená osoba rovnako ako záchranca vyzlečú do naha a vojdú si do spoločného spacieho vaku, kde sa k sebe tlačia. Akokoľvek to môže pôsobiť perverzné a dvojzmyselne, je to jeden z najlepších spôsobov, ako zvýšiť v krízovej situácii telesnú teplotu podchladenej osoby.
Pre účely zadanie však opäť išlo túto metódu využiť len zle a to hneď z niekoľkých dôvodov. Po prvé, záchranca môže takto zahriať len jednu osobu, pretože viac ako dvaja už sa do spacáku jednoducho nezmestia. V prípade plánovaných dvoch detí by teda nemohlo byť jedno z nich.
Po druhé, zahrievanie vlastným telesným teplom zároveň znemožnia zaopatrovacej osobe akúkoľvek ďalšiu činnosť. Prakticky znemožnené je budovanie a zlepšovanie úkrytu, príprava stravy, udržiavanie ohňa na varenie a signalizáciu a v podstate akákoľvek iná činnosť vyžadujúcu opustenie spacieho vaku.
Po tretie, pre neotužilého človeka, nezvyklého na drsné klimatické podmienky je táto metóda pri vonkajších teplotách pod bodom mrazu už prakticky nepoužiteľná. Vliezť si v tejto situácii nahý do spacáku znamená skorý príchod vlastného podchladení, pretože len máloktorý mestský človek dokáže bez náležitej prípravy vyvíjať dostatočné množstvo telesného tepla. Po určitej dobe by došlo k ťažkému podchladenie a skolabovaniu organizmu aj u samotného záchranca. Smrteľné následky sú predvídateľné.
3) Horúce nápoje a potraviny
Ak sme schopní zapáliť oheň alebo máme vo výstroji varič, je skonzumovaní ohriatych potravín jednou z funkčných metód, ako do svojho organizmu preniesť tepelnú energiu z uvedených tepelných zdrojov. V prípade použitia varičov je to dokonca jedna z mála možných metód. Varič nie je schopný sprostredkovať okolitým osobám teplo priamo (ak nie je osadený špeciálnym odrazovým nástavcom – tzv. teplometom) a použitie variča k ohrievaniu vzduchu v úkryte je diskutabilná a často aj životu nebezpečné.
Napriek tomu sa s metódou zahrievania tela konzumáciou teplých potravín nemohli pre túto konkrétnu situáciu uspokojiť. Prelievať malé deti horúcim čajom donekonečna jednoducho nejde. Dieťa všeobecne vypije len málo nápoja čím je transport tepla do jeho organizmu v dlhodobom súčtu skôr zanedbateľný. Toto množstvo sa ďalej znižuje únavou dieťaťa a depresívnymi stavmi z prežívanej situácie. V reáli môže často dôjsť k úplne iracionálnemu stavu, keď dieťa s plačom odmietne čokoľvek zožrať, alebo aj akokoľvek spolupracovať. Takýmto vývojom je samozrejme táto metóda úplne znehodnotená. Nemožno opomenúť ani možnosť, kedy dieťa (alebo akákoľvek iná podchladená osoba) následkom hypotermia upadne do bezvedomia, čo je mimochodom dosť častý prípad. Je samozrejmé, že v ten moment do neho už žiadny teplý nápoj nedostanete.
4) Ohrievače
Ohrievače sú výborný zdroj pohotového tepla. Existuje pomerne veľa druhov, od plnených tekutými chemikáliami, alebo zásobované elektrinou z batérie, cez tie pracujúce na princípe oxidácie železných pilín až po obľúbená benzínové gamatky. Bohužiaľ všetky sú svojím spôsobom nespoľahlivé a existujú časté situácie, kedy jednoducho nefungujú. Napriek tomu ich určite stojí zaradiť do pohotovostnej výstroje pre prípad núdze. Hlavný klad je v ich pohotovosti. Je však potrebné si uvedomiť, že vreckové verzie ohrievačov nie sú schopné dodať telu dostatočný objem tepla ako ochranu pred podchladením. Tento stav môžu maximálne trochu oddialiť. Spoľahnutie na to, že podchladeného človeka v bezvedomí vrátite do života priložením vreckového ohrievača je blbosť, ktorá v reáli nefunguje.
Hlavná oblasť využitia ohrievačov vidíme v šanci prehriatie skrehnutých a nepohyblivých prstov dlane, čo znovu obnoví ich funkčnosť a vráti schopnosť vykonávať nejakú činnosť vedúcu k vlastnej záchrane. Ďalšie nezastupiteľná úloha je rýchla možnosť na prehriatie niektorých periférnych častí tela, ktoré sú inak ohrozené omrzlinami (už spomínané prsty na rukách, ale aj chodidlá, nos, líca, uši, atď.) Funkčnosť ohrievačov však zadanie nemohla taktiež bezo zvyšku vyriešiť.
5) Horúce kamene
Ďalší z všeobecne známych prostriedkov, ako si improvizovaným spôsobom zaistiť dostatočný tepelný komfort. Niekoľko menších kameňov nahriatych v sálavom ohni je schopné vyhriať menší úkryt celkom bezproblémovo. Ak sa kamene častejšie vymieňajú za novo zahriate, možno takto ľahko prečkať aj veľmi mrazivú noc. Menší horúci kameň, zabalený do niekoľkých vrstiev bavlnenej látky možno sebou zobrať aj do spacieho vaku, čím je dokonale vytvorené akési ústredné kúrenie. S pomocou nahriateho kameňa možno stráviť zimnú noc nielen bez hrozby zmrznutiu, ale i v pomerne slušnom teple.
Bohužiaľ táto metóda ohrevu má opäť svoje úskalia, na ktoré pri testovaní prišli. Zásadný problém je v opatrení vhodných kameňov. Hoci z tepla obývačky to tak nemusí vyzerať, zháňať vhodné kamene pri mínus osemnástich stupňoch uprostred nočného lesa s metrovou snehovou pokrývkou, navyše s dvoma vreštiacimi deckami na krku to môže byť úloha nad ľudské sily. Nerád by som o tom siahodlho diskutoval s nejakým knižným teoretikom, ale sú situácie, kedy v dosiahnuteľnom okolí žiadne kamene jednoducho nájsť nedá.
Navyše na použitie tejto metódy ohrevu mala vážne výhrady aj detská lekárka, s ktorou všetky postupy v teréne konzultovali. Nažhavený kameň má teplotu až niekoľko sto stupňov a je veľký hazard umiestniť ho do blízkosti spiaceho dieťaťa. Istú dávku bezpečného správania a vlastnej sebakontroly možno požadovať od mladších tínejdžroch, ale ešte mladšie deti sú v tomto smere nevypočítateľné. Pri spánku sa môžu na kameň prevaliť alebo inak s ním prísť do kontaktu a než stačí ktokoľvek zareagovať dôjde k vzniku ťažkých popálenín. To k riešeniu celkovej situácie určite neprispeje. Rovnaká je aj situácia u kameňa vkladaného do spacáku. Aj keď je kameň obalený niekoľkými vrstvami ochrannej látky, nie je záruka, že sa dieťa vplyvom mimo voľných pohybov o neho nepopáli. Zvážte sami, či by ste riskovali vloženie takéhoto ohrievača napríklad u dojčaťa v kočíku.
6) Termofor
Najlepšie a pomerne jednoduché riešenie zadanej úlohy priniesli až skúšky praktického využitia tak bežnej domácej veci, ako je gumový termofor na horúcu vodu. Snáď všade na svete sa využíva na zahrievanie chorých alebo predhriatie studeného lôžka.
Zvažovala sa teda možnosť, navrhnúť ho ako súčasť preventívnej výbavy súpravy pre krízové situácie. Po vykonaných testoch môžeme toto riešenie viac než ODPORUČIŤ!!! Prázdny termofor neváži zas tak veľa. Samozrejme je nutné, aby mal každý plánovaný člen skupiny v pripravenej výbave svoj vlastný. Ak by som sa chystal na zimné bivakovanie o ktorom by som vedel, že tam bude k dispozícii aj oheň, tak pri kritickom nedostatku miesta alebo váhového limitu by som v chystanej výstroji uprednostnil termofor pre každého zo skupiny pred prenášaním spacích vakov (samozrejme len za predpokladu, že každý má inak kvalitné zimné oblečenie)!!
Použitie je jednoduché a dramaticky účinné. Ak zabezpečíme zdroj tepla (oheň, varič) a nejakú varnú nádobu, bezproblémovo už opatríme dostatočné množstvo horúcej vody. Tou naplníme termofor, ktorý obalíme kusom látky (tričko, uterák) a vydáme priamo deťom (pod odev, do spacáku). Aj vrelá voda má po naplnení do termofor len nejakých deväťdesiat stupňov, čo už neznamená riziko vzniku prudkej popáleniny ako od kameňa. Aj ak by dieťa v spánku látku odsunulo a dotklo sa horúceho povrchu ohrievacej fľaše, pomaly rastúca teplota tkaniva umožní bezproblémovú podmienenú reakciu nervov a prehrievania časť tela dieťa sa včas samo odtiahne. Iba u dojčiat a detí v bezvedomí (teda neschopných vnímať okolité podnety) je bezpodmienečne nutná častá kontrola dospelou osobou, spočívajúca v ohmataní časti tela, priliehajúcej k ohrievacej fľaši. Pri nadmernom prehriatí je túto nutné na chvíľu odstrániť, prípadne premiestniť k inej časti tela. Pri pokusoch sme zistili, že aj určité opomenutie tejto kontroly má za následok u dieťaťa väčšinou len miestne začervenanie prehriateho miesta spolu s dočasnou citlivosťou (mierna popálenina 1.stupňa) a prejavy väčšinou čoskoro opäť odznejú.
Jediné vážnejšie riziko použitia vyplýva z nebezpečenstvo popálenia oparením pri manipulácii s horúcou vodou. Preto musí byť manipulácia rozvážna a nemala by sa odohrávať v bezprostrednej blízkosti detí. Proti obareniu vplyvom otvorení fľaše ochránime deti maximálnym zatiahnutím skrutkovacieho uzáveru fľaše, ktorý potom deti nemajú silu samovoľne povoliť.
Riziko z poranenia oparením sa dá takmer eliminovať tým, že sa ohrievač nebude plniť vodou vrelou, ale len zohriatou na určitú rozumnú teplotu. Tým však pochopiteľne stúpa nutná frekvencia rotovanie obsahu ohrievačov. Podľa skúseností stačí rotovanie horúcej vody vo fľašiach zhruba raz za dve hodiny a ani pri veľkých mrazoch sa potrebná frekvencia neznížila pod jednu hodinu. Podľa viacnásobných pokusov zaberie jednej dospelej osobe ohrievanie a výmena vody pre dve spiace deti v priemere dvadsať minút na jednu výmenu. Aj pri nutnej frekvencii výmeny raz za hodinu (veľký mráz) stále ešte zostáva vždy štyridsať minút, ktoré môže dospelá osoba venovať iným potrebným činnostiam, ako varenie, zlepšovanie úkrytu, zberu paliva či vlastnému odpočinku. To už je režim, v ktorom sa dá dlhodobo pôsobiť bez hrozby vlastného pozvoľného vyčerpania.
Pre získanie maxima možného tepla z ohrievacej fľaše sa najviac osvedčila tzv. prenatálne poloha, ktorá imituje skrčenú polohu ľudského plodu v maternici matky. Dieťa si ľahne na bok a ohnuté kolená si pritiahne k hrudníku. Ohrievač si vloží medzi stehná a pritlačí ho k bruchu a hrudníku. Ohrievač je tak v pomyselnom ťažisku skrčeného tela, ktorému odovzdáva teplo veľkou časťou svojej plochy. A tak ohrieva priamo telesné jadro (stred trupu s dôležitými orgánmi), čo je z pohľadu prežitia najdôležitejšie. Do telesných periférií je získané teplo pomerne rýchlo prenášané krvným obehom.
Túto metódu použili ako základ pre riešenie zadanej špecifickej krízovej situácie. Možno ju samozrejme skombinovať so všetkými vyššie uvedenými metódami, ale s ohľadom na efektívnosť považujem použitie termofora za dominantné. I potenciálny problém, spočívajúci v nutnosti zháňania dostatočného množstva paliva na oheň, na ktorom sa ohrievala voda, bol pri pokusoch uznaný ako málo podstatný. Malý oheň používaný na ohrev vody (skombinované s prípravou teplého nápoja a zaliatie dehydrovanej potravy horúcou vodou) spotreboval približne pätnásťkrát menej paliva, ako veľký oheň na priame vykurovanie popisovaný v prvom prípade, ktorého množstvo sa dalo v pohode opatriť z blízkeho okolia.
Existuje čoraz viac zodpovedných ľudí, ktorí vozia napríklad v aute malé batožiny s najnutnejšiou výbavou pre zvládnutie nečakanej krízovej situácie. Pre civilistov, ktoré prírodné živly ešte niky priamo neohrozovali na živote, sa často títo ľudia stávajú zdrojom vtipkovania a sú označovaní za paranoidných bláznov. Záchranári, hasiči a ľudia z realistickým uvažovaním vedia, že nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch a permanentne je ohrozený v podstate každý jedinec. Preto je dobré byť v rozumnej miere pripravený. Všetkých potenciálne pripravených ľudí vysoko oceňujem, pretože je to prejav zodpovednosti a schopnosti čeliť aj nepriaznivým stránkam osudu. Pokiaľ aj vy patríte medzi ľudí s výbavou v aute, tak na základe tohto článku zvážte, či by nebolo rozumné svoju výstroj obohatiť ešte o jeden - dva termofory. Finančné náklady na obstaranie sú prijateľné a raz vám to možno veľmi pomôže.
Záverom by som chcel čitateľa informovať o dobrej možnosti využitia tejto metódy v chladných podmienkach prakticky pre kohokoľvek. Niektorým tvrdým chlapom sa to možno bude zdať zbytočne zmäkčilé. Tí z vás, čo máte skúsenosti so zimným táborením asi viete, ako nepríjemná dokáže byť takmer prebdená noc v premrznutom spacáku, keď vaše vlastné unavené telo nie je schopné vyprodukovať dostatok potrebného tepla. Ak niekto zo skupiny drží hliadku u ohníčka, nepridá mu veľa práce, aby na ňom udržiaval aj kotlík s horúcou vodou. Niekedy to jednoducho skúste a uvidíte sami či má hlbší spánok v pokoji a teple vyššiu hodnotu. Rozhodne to poznáte na svojom výkone druhý deň.
Trochu sa hanbím priznať, že som niekedy termofory využíval aj pri zimnej hliadkovej činnosti, atp.. Jedná sa najmä o tzv. tretiu fázu zimy, podľa nepísanej tabuľky všetkých špeciálnych jednotiek. Jednotlivé fázy majú názvy: zima, veľká zima a "skurvená zima". Slušní čitatelia odpustia, ale kto je občas nútený slúžiť pri skutočných mrazoch, tak asi vie o čom hovorím. Nepríjemné postavanie na hliadkovom stanovišti bez možnosti podstatnejšieho pohybu, ktorý by dotknutého aspoň trochu zahrial. Určite to poznajú policajti, vojaci, členovia bezpečnostných agentúr, bodyguardi a určite mnoho ostatných.
Ak má hliadkujúci človek nejaké zázemie, je bolestivé znášanie mrazu prerušené aspoň občasným príchodom niekoho, kto donesie trochu horúcej kávy alebo čaju. Práve vtedy je výborné si dohovoriť aj prinesenie termoforu s horúcou vodou. Ten je najlepšie zavesiť na šnúrku okolo krku tak, aby termofor visel niekde na bruchu. Prehreje to dokonale a ohrievač nie je pod bundou alebo zimnou uniformou vôbec vidieť. Na jednej z prednášok, kde som toto zlepšenie odporúčal, mi jeden bezpečák odvetil, že sa mu to nezdá príliš dobrý nápad, pretože to dotyčného človeka obmedzí v rýchlom pohybe pri potrebe nejaké reakcie. Z praxe mám s týmto iné skúsenosti, ale nechcem ich samozrejme nikomu vnucovať. Každý si musí vyskúšať sám, čo ho môže viac obmedziť. Či nádoba s litrom vody pod bundou alebo totálne skrehnuté a stuhnuté telo.