Psy - obrana

Psa typu Nemeckého ovčiaka a pod. nie je potrebné zabíjať (osobitne v mierových podmienkach by to v strednej Európe vyvolalo nežiaduce pozornosť) a psa možno zneškodniť v okamihu jeho útoku výskokom uchopením za kožu vedľa hrtanu. Potom možno psa prevrátiť na chrbát a podržať ho v tejto podriadenej pozícii po niekoľko sekúnd, kým pes nezakňučí. Potom je možné ho pustiť a tento pes Vás už nikdy nenapadne.

Ďalšia zmienka sa týkala obrany vsunutím prstov do krku. Tento postup nadväzuje iba na neúspešnú obranu plochou dlaňou. Pes nezahryzne, kým neotvorí tlamu na väčší rozmer, než je priemer predmetu, do ktorého sa chce zahryznúť. Ak teda nastavíte psovi dlaň na plocho, prekvapí ho, že nedokáže natoľko otvoriť papuľu. Začne teda stáčať hlavu na stranu a Vy môžete pohybom ruky prinútiť psa k ďalšiemu stočeniu hlavy. Druhou rukou uchopíte psa na uvedenom mieste. Pes sa otočí po ruke, ktorá ho uchopila a v ten okamih ho uchopíte druhou rukou z druhej strany. Pretože v tú dobou zvyčajne stojí pes na zadných nohách alebo je vo výskoku, podnetom (Ogo - shi alebo Osoto - Gari) dostanete psa na chrbát a zaľahnete ho. Pes sa zvyčajne za 2-3 sekundy vzdá. Ak pribehne hliadka sa samopalom, nebude strieľať na svojho psa. Následne vrhnutím psa proti psovodovi získate výhodu pri útoku na psovodovu zbraň. Raz zbitý pes Vás už s najväčšou pravdepodobnosťou znovu nenapadne. Tiež do stopovanie človeka, ktorý ho už raz porazil, sa psovi príliš nechce a Vy máte väčšiu šancu prežiť blízko stráženého priestoru. Pokiaľ však psa smrteľne zraníte, psovodi zvyčajne najprv strieľajú a až potom Vás, ťažko zraneného a neefektívneho účinného odporu, dopravia k "taktickému výsluchu".
Ak pri obrane plochou dlaňou pes predsa len dokáže dostať čeľuste do polohy, kedy Vás do nej môže uhryznúť, nastáva situácia, keď nemáte dosť času s rukou uhnúť. Potom môžete jedine vraziť ruku psovi do papule a uchopiť ho za jazyk. Pes sa vzápätí vzdá. Prvoplánovo pokus vraziť psovi prsty do papule vyžaduje dvojnásobok času a Vašu nevýhodu, pretože pes reaguje oveľa rýchlejšie.
Problém nastáva u ľudí starších 30-35 rokov, kedy sa reakčná doba predlžuje. Po štyridsiatke sú veci, ktoré treba prenechať mladším.

Napriek tomu sú psi, s ktorými sa neoplatí zmerať sily. Zmienim sa iba o niektorých. Prvý Kaukazský ovčiak, bol majorom sovietskej armády, v Afganistane zničil 27 tankov (dnes sa už používajú batôžky s oddeliteľnou magnetickou mínou) a zahryzol asi 90 pešiakov. Proti takému psovi nemá ozbrojený pešiak šancu. Takýto pes totiž neskáče ale útočí ako žralok, tlamou dopredu. Pri svojich cca 80 - 90 kilogramoch zvalí každého človeka a ešte počas pádu mu buď vytrhne vnútornosti alebo „zoberie“ hlavu jedným hryznutím. Obvykle mu stačí 1,2 sekundy na dvoch ľudí. Podobné plemená sú Juhoruský pastiersky pes, Karalský medvedí pes, Turkménsky alabaja a pod.
 

Pre človeka je ďalej veľmi ťažké ubrániť sa neočakávanému útoku z tmy, obyčajne z boku. Útok trvá obvykle okolo 0,4-0,7 sec. Toto nečakané zahryznutie býva veľmi demoralizujúce. Tu je určitá možnosť vopred sa naučiť postup okamžitého pudového pohybom protiútoku proti útočiacemu psovi. Presnosť záhryz potom nie je tak dobrá a jeho účinok je o niečo menší (vyskúšal som na vlastnom predlaktí).
Za oveľa lepšie ako boj so psom ale považujem (ak je to aspoň trochu možné) psa "ukecať" a podplatiť. Zvyčajne nosím v maskáčoch hrsť piškót. Aj keď si ho cvičený pes nevezme, považuje to za ústretové gesto. Predsa sú to naši najlepší priatelia a maznáci. :-D