Každého, kto občas vyrazí v zime do prírody, to raz stretne. Snehu po zadok, vychodená stopa žiadna, a keď sa k tomu pridá batoh so zimnou výbavou na týždeň a teploty tesne nad nulou, nie je čo riešiť - bez snežníc to pešo nejde.
Prvý model mal rám z ohnutej vetvy tisu (rastie ho dosť v každom parku), výplet z umelohmotných popruhov (uchytenie na rám oceľovým drôtom) a viazanie s voľnou pätou. Ale malo to trochu muchy. Vďaka neprihnutej špičke človek každú chvíľu zakopol a stúpajúci koniec snežníc vrhal sneh na chrbát a batoh, takže ste za chvíľu vyzerali ako snehuliak a keď bolo nad nulou ...
Avšak k dokonalosti im niečo chýbalo.
A tak prišla na rad druhá generácie, navrhovaná s ohľadom na váhu a účelnosť. Rám tvoria dve spojené ohnuté lyžiarske palice z duralu. Výplet je z PLASTEX u a hlavnú časť, viazanie - podložka pod topánkou - je zo starej hliníkové lopaty.
Zvyšok tvorí niekoľko metrov plastových popruhov a praciek, spoje sú šité a istené malými skrutkami. Nevyzerajú, ale sú skoro o polovicu ľahšie ako predchádzajúci model. Najlepšie sa osvedčilo viazanie, snežnice zostávajú stále položené na snehu (nehádžu sneh), špička nezakopáva ani pri najhlbšom zaboreniu s batohom (u staršieho a mokrého snehu max 30 cm, u prašana nie je o čo zakopnúť) a zuby na kovovej podložke držia aj na mierne nafúkanom snehu.
Tie zuby sa počas chôdze postupne ohýbali (pri prechádzaní ľadu alebo pri stúpnutiu na kameň) až sa z pôvodne kolmého postavenia (k rovine podrážky) dostali zhruba do 45 ° uhla. V tom už zostali a plnia svoju funkciu ďalej. Výplň z PLASTEX tiež vydržala. Uchytenie látky na rám sa urobil dvojito a nakoniec sa to vyplatilo, aj keď tých pár natrhnutiu sa podarilo pri manipulácii a nasadzovaní vďaka nedokonale zabrúsených predných skrutiek na ráme.
Prvý výrobok z tisového dreva, viazacieho drôtu a PAD popruhov.
Druhá verzia domácich snežníc, rám z duralových paličiek, výplň z PLASTEX ...
Podložka pod topánkou z hliníkovej lopaty.